Za diagnózou je vždy príbeh – a ten sa dá pochopiť, spracovať a zmeniť.
To, čo medicína často označuje ako neliečiteľnú chorobu, zdedenú diagnózu alebo celoživotné trápenie, je vo väčšine prípadov iba výsledný prejav podvedomých programov.
Tieto programy si nesieme so sebou automaticky – bez toho, aby sme o nich vedeli. Postupne však prenikajú do nášho zdravia, mysle a správania.
Podvedomé programy a vzorce správania sú najčastejšie:
- prebraté vzorce a modely správania z prenatálneho obdobia a detstva,
- vedome vytvorené nastavenia mysle, ktoré si osvojíme počas života.
Keď sa ich nahromadí priveľa, telo aj duša začnú volať o pomoc – prejavuje sa to chorobou, utrpením či diagnózou.
Dobrá správa
Prostredníctvom regresnej terapie sa vždy dá niečo urobiť.
Niekedy ide „len“ o zmiernenie stavu do takej miery, že prestáva byť utrpením.
Inokedy prichádza hlboká zmena – úplné oslobodenie, ľahkosť a sloboda, ktoré prinášajú nový pohľad na život.

Často si v sebe nosíme opakujúce sa presvedčenia ako napríklad:
- „Mne nič nepomáha.“
- „Nič sa s tým nedá robiť.“
- „Je to navždy.“
- „Nezvládnem to.“
- „Druhí to majú ľahšie.“
- „Nestojí to za to.“
Tieto postoje udržujú naše vnútorné nastavenie v zakonzervovanom stave – a niekedy ho ešte zhoršujú
Kľúčový krok
Prvým krokom je prijať, že je to pre mňa ťažké.
Druhým krokom je urobiť vnútorné rozhodnutie: „Takto už nie. Toto už žiť nebudem.“
V tom momente sa do nášho bytia vleje nová energia. Objavia sa riešenia a cesty, ktoré predtým akoby vôbec neexistovali.
Prípad klientky
Jedna z mojich klientok prišla s viacerými diagnózami – psychóza, depresia, úzkosti, panické ataky.
Pre mňa však nebolo podstatné medicínske pomenovanie, ale to, ako sama seba vnímala a čo prežívala: paniku, hrôzu, stavy neexistencie, nechuť žiť.
Bola pod vplyvom silných liekov a nedokázala sama vyjsť z domu. Na terapiu ju priviezol člen rodiny.
Na sedení sme sa v pokoji rozprávali o jej ťažkostiach a pomocou regresnej terapie – prenatálnej techniky sme začali uvoľňovať programy, ktoré ju zväzovali.
Výsledok po prvom stretnutí:
- odchádzala pokojnejšia, viac prítomná v „tu a teraz“,
- o mesiac jej psychiatrička znížila dávku liekov o polovicu,
- sama povedala, že ide so sestrou na dovolenku – čo bolo predtým pre ňu nepredstaviteľné,
- jej hlas znel jasnejšie, pokojnejšie – akoby sa znova nadýchla života.
Stretli sme sa ešte viackrát, keďže jej psychické trápenia trvali celý jej život a to oslobodzovanie sa chvíľku trvalo.
Záver
To, čo nazývame diagnózou, je často len posledným signálom tela a duše, že je čas prestať žiť v starých programoch.
Regresná terapia ukazuje, že diagnóza nemusí byť rozsudkom.
Môže byť začiatkom cesty k oslobodeniu, k novému spôsobu života, kde je viac:
- slobody,
- ľahkosti,
- radosti.
A najmä – múdrosti, ktorá nám už zostáva navždy.